Futbal

Ak vezmeme za základ organizovaného športu trebárs len futbal, tak jeho počiatky siahajú sedemdesiatdva rokov dozadu. Avšak keby sme hľadali počiatky ľudových hier, zakladajúcich sa na aktívnom pohybe, veru by sme ich prvé korene hľadali veľmi obtiažne.

Ako sa to vlastne začalo s futbalom? Jednoducho: v zeleno- a modro-bielom. Vysvetlí nám to veľmi jednoducho kniha pod názvom: 70 rokov gabčíkovského športu – 1923–1993, podľa ktorej následne po Prvej svetovej vojne boli v Amadeovskom kaštieli ubytovaní francúzski legionári a práve tí si krátili čas hraním futbalu v parku kaštieľa. Táto ich hra sa veľmi zapáčila prizerajúcej sa miestnej mládeži. Bol tu však problém: dedinčania nemali loptu.

Medzičasom sa dozvedeli, že francúzski vojaci zbožňujú mačacie mäso a následkom toho sa v krátkom čase „preriedili“ rady mačiek v Gabčíkove. Dedinčania predali kocúrov a mačky legionárom a za obdržané peniaze si kúpili jednu naozajstnú futbalovú loptu.

Dajme tomu, že skutočne v roku 1923 nastúpil futbal v Gabčíkove na svoju „cestu dobývania“. Avšak v tom prípade čosi „pokrivkáva“, čosi si protirečí v pamätiach Imricha Vidu a Michala Kovácsa: „Záujem bol veľký, no a koniec-koncov sme i my vyzývali mládež k hre!“ Okamžite sa spomenula myšlienka založiť si svoj zväz, ale k tomu by boli potrebné aj nejaké základné stanovy a také sme k dispozícii nemali. Našťastie, miestny rímsko-katolícky dôstojný pán – pán farár Rezső Bohus nás takisto podporoval, ba dokonca sa dal medzi nás . . . . „ K predošlému citátu len zo dva postrehy: Rezső Bohus bol vymenovaný do postu farára obce Gabčíkovo len v júli roku 1929, čiže sa mohol pridať medzi futbalistov nanajvýš v lete roku 1930! Na druhej strane už v roku 1927 existovali základné stanovy BSK – čiže Gabčíkovského Športového Klubu!

Futbalový tím Gabčíkova bol v roku 1927 oficiálne pomenovaný na Gabčíkovský Športový Klub – BSK (BSK je skratka maďarského znenia názvu). BSK potom hral zápasy v zeleno-bielych farbách, hráči mali jednu súpravu športového úboru a dve futbalové lopty. František Bartalos zaznamenal základné stanovy klubu. Vo vedení dostali posty bývalý peštiansky atlét Ľudovít Pék a miestny Štefan Komáromi. Chrbtovou kosťou tímu boli: František Pavlovics, Vojtech Bartal, Vojtech Kovács, Jozef Bartal, Jozef Pavlovics, František Vass, Jozef Horváth, Imrich Vida, ako aj František Sveiger, Rezső Koczkás, Ladislav Bodó, Eugen Bodó a Štefan Horváth. Tím tohto klubu dokonca v roku 1928 vyhral Víťazný pohár proti ostatným tímom z okolia.

V rokoch 1938 až 1945 bolo aj Gabčíkovo opäť pripojené k Maďarsku a futbalisti Gabčíkovského Športového Klubu boli zaradení v rámci futbalových majstrovstiev do Győrskej Župnej Ligy Mládeže* (* patrila sem mládež, ktorá v závislosti od svojho veku bola zadelená do organizácie pre povinnú predvojenskú výchovu mládeže, ktorá existovala v rokoch 1921 až 1944 len vo vtedajšom Maďarsku – pozn. preklad.). Arpád Knap a Michal Viola, ktorí boli trénermi, pripravili nasledovných gabčíkovských mladíkov na futbalový zápas, ktorými boli menovite: Ladislav Mózes, František Sveiger, Eugen Both, Ignác Jakus, Tibor Csörgő, Michal Varga, Július Nagy, Ladislav Derzsi, Imrich Both, Ján Gróf, Ľudovít Tóth, Ľudovít Rákóczi, Eugen Raj a František Raj – ktorí vlastne tvorili rámec futbalového tímu.

Po Druhej svetovej vojne, v roku 1947 sa „naštartoval” riadne organizovaný futbal. U jeho „kolísky” stáli Arpád Gróf, Aurel Heizer, Eugen Both, Ján Gróf, Alfred Bellus, Arpád Nagy a ďalší, ktorí prispeli svojou pomocou v začiatkoch hrania futbalu gabčíkovského tímu - na Dunajskostredských okresných majstrovstvách. Po dlhú dobu hatili čalovskí futbalisti (dnes Veľký Meder – pozn. prekl.) a dunajskostredskí futbalisti postup gabčíkovských futbalistov vyššie. Konečne v roku 1958 Gabčíkovo získalo majstrovský titul v rámci okresu a postúpilo na krajské majstrovstvá, kde boli gabčíkovskí futbalisti prítomní do roku 1961. Práve v tom roku však tím klesol späť na úroveň okresných majstrovstiev, v rámci ktorých hral gabčíkovský tím futbalové zápasy v rokoch 1961 až 1968 pod menom „Družstevník”, napriek tomu, že tento ich „krstný otec” ho nebol schopný podporovať . . . .

V roku 1968 sa začalo s vytvorením tímu „novátorského ducha”. Z rámca, ktorý tvorili: Ivan Frivalszky, Peter Frivalszky, Štefan Varga, Matej Derzsi, Štefan Both, Alfred Csiba, Imrich Csiba, Vojtech Gúgh, Ivan Palkovics, Florián Kozmér, Ladislav Patasi, Ondrej Rákóczi, Jozef Nagy, Štefan Mészáros, Mikuláš Bodó, Alfred Szabó, Gašpar Derzsi, Ján Ondrášek (štvornásobné československé reprezentačné mužstvo), Peter Derzsi, Pavol Derzsi, Ladislav Sidó, Ľudovít Mészáros a František Heiszer – pripravil tréner František Kuczmann takú gardu, ktorá si v roku 1976 vybojovala titul okresného majstra! Gabčíkovo postúpilo do krajskej I. B ligy.

V roku 1978 došlo opäť k reorganizácii tímu. Gardu, pozostávajúcu z nasledovných hráčov: A. Lukács, L. Nagy, Magyarics, Gy. Horváth, Sebő, Patasi, Sipos, Gaura, Halász, Balogh, Žiak, priviedol tréner, Alexander Brányik do okresnej A skupiny. Dokonca sa táto garda „vybojovala“ v rámci futbalového pohára medzi šestnásť najlepších klubových tímov Slovenska.

V rámci majstrovstiev v rokoch 1979-1980 Gabčíkovo „skončilo“ až na 13. mieste, avšak už v nasledujúcej sezóne sa na radosť fanúšikov dostalo až na stupienky víťazov. Bronzová skupina pozostávala v časoch jej nového trénera, Bertalana Siposa, z nasledovných hráčov: Mészáros, Botló, Farkas, Fodor, Izsmán, Lépes, Derzsi, Sebő, Malinovszky, Onódy, Csánó, Škabla, Štropka, Diószegi, Nagy, Gábriš. Následne po tom sa najprv tento gabčíkovský futbalový tím umiestnil na 4. mieste a na majstrovstvách 1982-83 na 5. mieste, avšak už pod novým menom, pod menom Telovýchovná Jednota Štátneho Majetku Gabčíkovo, čiže TJ ŠM Gabčíkovo.

Medzičasom začalo podporovať tento klub pod svojimi „ochrannými krídlami“ štátne hospodárstvo, ktoré čoraz viac prosperovalo pod vedením jeho riaditeľa, pochádzajúceho z Baky. V radoch tímu došlo k zmenám a takto tím v roku 1989 vyhral majstrovstvá v I. A skupine. O dva roky na to tím postúpil do tzv. „západnej“ skupiny II. triedy Slovenskej Národnej Ligy. V roku 1991 tím zostal vo svojej triede, hoci „na vratkých nohách“, ale v roku 1993 opäť zosilnej a vyhral ďalšie majstrovstvo!

Členovia majstrovského mužstva boli: Sergej Prichóďko a Attila Jankovics – brankári, obrancami boli: Barnabáš Kováts, František Tóth (kapitán mužstva), Jozef Medgyes, František Csiffári, Dezider Varga, Milan Škoda a Genadij Salov; usmerňujúcimi stredovými hráčmi boli: Tihamér Varga, Jozef Ravasz, Tibor Domonkos, Zoltán Mészáros, Peter Molnár, Ferdinand Szabó; ako útočníci hrali: Zsolt Győri, Tibor Szabó a Gabriel Johancsik, ktorí útočili na bránku protivníka.

Výchova dorastu znamená neustálu obnovu a osvieženie gabčíkovského futbalu. S mládežou sa tu organizovane zaoberá už od roku 1948. Gabčíkovská mládež získala v roku 1976 okresný titul majstra, potom v roku 1977 titul majstra v I.B triede a dostala sa do I.A triedy, kde sa hráčskemu tímu, pozostávajúcemu z nasledovných hráčov: Darnay, Izsmán, Á. Mészáros, Jandura, Szeif, Both, Katona, Vida, R. Nagy, R. Mészáros, Kántor a Vörös venovali nasledovní tréneri: Alfréd Fekete a Žigmund Végh s patričnými znalosťami a skúsenosťami.

V roku 1993 pozdravila 70. výročie klubu – vďaka sponzorstvu Gabčíkovského štátneho majetku - okrem seniorov aj gabčíkovská mládež svojím majstrovským družstvom! Gólový rozdiel, ktorý dosiahli, by sa žiadalo zapísať do knihy rekordov: 136:23! Rámec juniorského majstrovského družstva tvorili nasledovní hráči: Arnold Schweiger a Tibor Csonka – brankári, Robert Szekács, Matej Jakus, Robert Ollé, Arpád Mészáros a Ladislav Derzsi – obrancovia, Imrich Gróf, Kornel Csicsay, Imrich Harsányi, Adrian Zsákovics, Koloman Strbka a Štefan Kovács – stredoví hráči, Norbert Both, Imrich Puskás, Szilárd Fekete, Ladislav Fenes a Marian Csölle – útočníci. Trénerom bol Jozef Horváth, jeho pomocníkom Štefan Bodó, kapitánom mužstva bol Ing. Juraj Sóki